štvrtok, 29.11.2018
Už sa to blíži, zajtra máme prvú platiacu skupinu, poslednýkrát testujeme pre istotu celú hru.
Hovorím Danke: „Hodiny sa zase neroztočia, úlohu vyriešia, ale ten efekt, že sa točia, už vôbec nefunguje. Skúšal som všetko a treba tie hodiny rozobrať. Asi sa tam tie ozubené kolečká vnútri rozpadli.“
„Tak to opravíš?“ opýtala sa s nádejou v hlase.
„Hmm, to asi nestíham, budú musieť hrať bez toho efektu,“ odpovedám.
piatok, 30.11.2018
Pre gamemastra je najväčším “postrachom”, keď musí vstúpiť do hry a hráčom “prekaziť” atmosféru, lebo sa niečo pokazilo.
Prvá skupinka, polovica hry. Všetko prebieha bez problémov, až kým…

„Vyriešili úlohu, ale dvere sa neotvorili,“ oznamuje mi Danka, ktorá skupinku pozorne sledovala.
„Ale to nie je možné, veď tam sa nemá čo pokaziť. Stlačíš tlačidlo a dvere sa otvoria!”
„A svieti nám tu, že tlačidlo už stlačili. Ok, tak skúsime naše otváranie dverí z recepcie,” navrhuje mi sekundárne riešenie. Nefunguje. „Tak ďalšia možnosť je už len vypnúť hru aby sa im dvere otvorili alebo …”
Vbehol som do hry. Ospravedlnil som sa, že inej cesty niet, schmatol lyžičku a “vypáčil” elektrický zámok. Inak, neskôr sme mali veľa špekulantov čo sa s tým zámkom “hrali”, ale ešte nikomu nenapadlo použiť jednu z lyžičiek, ktoré sú od zámku na dosah ruky.

Hneď po hre sme sa hráčom ospravedlnili za narušený zážitok. „Aha, to ste boli vy? My sme si to vôbec ani nevšimli,“ odpovedali prekvapene. „Ale páčilo sa nám ako sa tie hodiny roztočili!”
“Čože? ” pýtame sa nechápavo.

Odvtedy sa tie hodiny vždy roztočili a nemuseli sme ich opravovať. A dvere? Len sa povytiahol káblik na ovládacom paneli.

Sme Viktor a Danka a takto sa začal príbeh našej izby Krajiny zázrakov. Bol a dodnes aj je plný prekážok, ale prevláda radosť a zázrak z toho, že náš výtvor dokáže ľudí potešiť a zabaviť. Podnikateľský duch sa v nás rodil už dlhší čas, rozhodnutie postaviť escape room však prišlo pri halde iných nápadov tak trochu ako blesk z jasného neba. Jednoducho sme sa zo dňa na deň stretli s majiteľmi TheRooms.eu Filipom a Aďkou a viac sme nepotrebovali. Chémia zaúradovala, išli sme do toho doslova s neznámymi ľuďmi a hoci sa čokoľvek mohlo pokaziť, verili sme si.

V začiatkoch sme boli aj my len obyčajní hráči a fanúšikovia roomiek, prejdených sme mali sedem izieb. Veľa? Málo? Nevieme. Skúsenosti však boli získané, nápadov plné priehrštie. Pôvodne sme plánovali silno hororovú izbu Akty-X s pitvaním mimozemšťanov a podobne. Bola by to pecka! Prevládla však obava, že by ľudí vystrašil už len ten názov a my sme potrebovali hru pre široké publikum, aby sa uživila a prežila dlhé roky. Krajina zázrakov bola jasným riešením. Je pestrofarebná, hravá, s optickými ilúziami a nečakanými úlohami. To nám na poli escape room v tom čase chýbalo. A čo je najlepšie – stále existovali zadné dvierka v podobe možnosti preklopiť ju do hororu! No to sa už nestalo.

 

Viac ako tri desiatky ľudí zanechali pri výstavbe našej hry kus svojho srdca. Dokonca sme tam v jednej chvíli boli šestnásti naraz, a to ešte prišiel kováč zamerať bránu! Počas dvoch rokov stavania boli krásne aj ťažké chvíle, nejde vždy všetko po masle. Na výsledok sme však nesmierne hrdí!

Ani si len nevieme vybrať, ktorú úlohu máme najradšej. Je to ako uprednostniť jedno dieťa pred druhým. Na hráčov zaberajú všetky, jednoznačne však obľubujú tajomnú mapu. Tá v popularite jednoducho vedie. Skvelá je však aj hádanka s obrími hubami či zábavná šachovnica, na obe sme fakt hrdí. Nechceme prezrádzať detaily, to by sme vás predsa ukrátili o zážitok! Pravdou je, že sme nečakali taký silný efekt vo chvíli, keď ľudia vstúpia na čajovú party. Aj nás vždy ohúri, už tisíckrát. Ozaj, nedáte si čaj?